STRUČNÉ DEJINY SLOVENSKEJ HUDBY

STREDOVEK (cca 5. – 15. STOROČIE)

• Z prvých storočí slovanského osídlenia nášho územia (tj. 5. a 6. storočia) sa nezachovali

žiadne podrobné správy o tunajšej hudobnej kultúre. Nepriamym svedectvom sú iba zmienky
gréckych, rímskych a byzantských autorov, z ktorých vyplýva, že starí Slovania boli hudobne
nadaní a zruční v hre na vlastné hudobné nástroje.

• Správy o hudobnej kultúre na našom území sa zhusťujú až po preniknutí kresťanstva do

oblasti dnešného Slovenska, Čiech a Moravy, a v 9. storočí najmä v súvislosti so vznikom
mocného slovanského feudálneho štátu – Veľkomoravskej ríše. Západný liturgický spev –
gregoriánsky chorál – sa tu však udomácňuje len pomaly, hlavne po tom, čo je po príchode
sv. Cyrila a Metoda (863) s veľkým ohlasom u miestneho obyvateľstva nahrádzaný pôvodnou
slovanskou liturgiou, teda aj spevom liturgických piesní v slovanskej reči. Až po zániku
Veľkomoravskej ríše (r. 906) sa - pod silným tlakom Ríma a nemeckej ríše - etapa
slovanského spevu končí a ťažisko na definitívne presúva na stranu rímskej liturgie.

• Šíriteľmi gregoriánskeho chorálu sú novozaložené náboženské strediská s ďalekosiahlym

kultúrnym významom – kláštory, a to predovšetkým benediktínske. K najstarším
a najvýznamnejším na Slovensku patrili slávny kláštor na Zobore pri Nitre a opátstvo vo
Svätom (Hronskom) Beňadiku, dôležitú úlohu však v tomto smere zohrali i prvé kapituly
v Bratislave či Spišskom Podhradí. Najstaršími dochovanými písomnými pamiatkami
z oblasti gregoriánskeho chorálu sú tzv. Kremnické neumové zlomky, pochádzajúce z 11.
a 12. storočia.

• Okrem gregoriánskeho chorálu si ľud čoskoro vynútil aj prednes duchovných spevov

v domácom jazyku. (Cirkev však v konečnom dôsledku tieto snahy prijímala celkom kladne
a tolerovala ich, nakoľko prirodzene nadväzovali na pôvodné pohanské zvyklosti, rituálne
spevy a tance, ale zároveň ich pomáhali potláčať resp. nahrádzať v prospech nového
náboženstva a jeho liturgie.) K najstarším duchovným piesňam českého (!) pôvodu, ktoré sa
však takmer s istotou spievali aj na našom území patria napr. Hospodine pomiluj ny (z 11.
storočia) a Jezu Kriste, ščedrý kněže (obe zaznamenané v rukopise zo 14. storočia).

• Kultúrny rozkvet, prejavujúci sa aj v oblasti hudobného umenia, prerušil v polovici 13.

storočia tatársky vpád. Prvé umelé hudobné druhy (trópy a sekvencie) i prvé archaické
formy viachlasu (organum, discantus) sa tak objavujú na našom území oneskorene, až na
prelome 13. a 14. storočia. Postupne sa začína šíriť i organová hudba.

• Vzhľadom k tomu, že - tak ako inde v Európe - i u nás bola v ranom stredoveku pôvodná
svetská ľudová hudba zaznávaná či priam potláčaná (najmä kvôli jej pohanským koreňom
a väzbám), na Slovensku sa z týchto čias zachoval iba skromný počet piesní. Známou je
najmä Vajano, Vajano, ľudová pieseň na letný slnovrat. Určité starobylé, „pohanské“

1
hudobné a tanečné návyky majú však i mnohé folklórne prejavy pretrvávajúce a pestované až
dodnes.

• Šíriteľmi ľudovej, no predovšetkým umelej svetskej hudby a poézie epického, lyrického

a ľúbostného charakteru sú na našom území v časoch raného feudalizmu potulní speváci, tzv.
igrici, svojim spoločenským postavením podobní nemeckým menestrelom, francúzsky
jongleurom či juhoslovanským guslárom. Nie vždy sú však len služobníkmi šľachty – mnohí
z nich sa pravdepodobne združovali i do skupín a žili dokonca v spoločných usadlostiach
(dôkazom sú napr. názvy obcí Igram či Igric na Slovensku, ako aj podobné názvy na území
Rumunska alebo Maďarska)

• V 15. storočí napokon vzniká v súvislosti s revolučným husitským hnutím (mohutným

ľudovým povstaním, zameraným proti svetskej a duchovnej moci), ktoré z českých krajín
postupne prekročilo i na Slovensko, zvláštny hudobný druh – jednohlasná husitská pieseň.
Najstarším hudobným dokumentom tohto obdobia je tzv. Jistebnický kancionál (zbierka 77
husitských piesní, ktorých autormi sú – o.i. – aj samotný Majster Ján Hus či popredný
husitský kazateľ Jeroným Pražský); za najbojovnejšiu husitskú pieseň, ktorá zostala celé
stáročia hudobným symbolom údernosti a sily husitského hnutia, je považovaná hymna
vojska Jána Žižku z Trocnova „Ktož jsou boží bojovníci“. O vplyve husitského hnutia na
hudbu na našom území svedčí najmä tzv. Skalický kancionál zo 17. storočia, obsahujúci
viaceré staré husitské piesne.

RENESANCIA A RANÝ BAROK (16. – 17. STOROČIE)

• Nové umelecké prúdy humanizmu a renesancie sa na území Slovenska udomácňujú už v 15.

storočí. V súvislosti s rozvojom slovenských miest, ktoré v tomto čase hospodársky aj
kultúrne nezaostávajú za vyspelou európskou úrovňou, preniká k nám i renesančné umenie
a hudba. V priebehu 16. storočia sú teda aj u nás známi slávni západoeurópski skladatelia
(napr. Josquin des Pres, Jean Ockeghem, Jacob Obrecht, Orlando di Lasso) a ich tvorba.

• Silná tradícia a široká obľuba renesančnej polyfónie (spievaného viachlasu

s príležitostným zdvojovaním vokálnych línií dobovými hudobnými nástrojmi) však na
Slovensku pretrváva pomerne dlho a pokračuje ešte i v 17. storočí, teda v čase
západoeurópskeho raného a stredného baroka. Renesančný viachlas preniká do repertoáru
chrámových a školských zborov, v jeho pestovaní, umeleckej úrovni i interpretačnej
náročnosti pritom vynikajú najmä spišské mestá (Levoča, Bardejov, Kežmarok, Ľubica,
Spišské Podhradie), stredoslovenské banské mestá a na západe Slovenska predovšetkým
Bratislava. Väčšina z nich si na zvýšenie lesku významných obradov a slávnostných
ceremónií vydržiava aj inštrumentálne súbory, zložené až do 18. storočia prevažne
z dychových a bicích nástrojov.

• Zachovalé rukopisné zborníky obsahujú popri prevzatom „zahraničnom“ repertoári už aj

pôvodné diela slovenských resp. na Slovensku pôsobiacich skladateľov, ktorých tvorba
stojí na rozhraní neskororenesančnej a ranobarokovej chrámovej hudby. Dvojicou
najzaujímavejších a umelecky najzrelších, najvyhranenejších postáv tohto obdobia sú na
území východného Slovenska pôsobiaci skladatelia ♫ JÁN ŠIMBRACKÝ (? – 1557),
organista v evanjelickom kostole v Spišskom Podhradí, a ♫ ZACHARIÁŠ ZAREVUTIUS

2
(asi 1605 – 1667), organista v Spišskej Novej Vsi a Bardejove. Ich tvorba dosahuje vo
viacerých dielach – predovšetkým vo vokálno – inštrumentálnych motetách a tzv.
duchovných koncertoch – mimoriadne vysokú umeleckú úroveň, prezrádza vysoký stupeň
skladateľskej invencie i technickej vyspelosti a v mnohých ohľadoch je porovnateľná
s reprezentatívnymi dielami nemeckej, franko-flámskej a talianskej polyfónie. Zarevutiovym
súčasníkom, pôsobiacim ako organista v Levoči, je napokon ďalší významný skladateľ tejto
doby, ♫ SAMUEL MARCKFELDNER (1621 – 1674), autor početných organových
skladieb, väčšinou krátkych predohier, dohier, fantázií a úprav duchovných piesní, z ktorých
mnohé sú zaznamenané i v tzv. Pestrom levočskom zborníku (→ viď ďalej).

• Okrem spišskej oblasti vyniká i protestantská chrámová hudba pestovaná v Bratislave.

Pôsobí tu i najväčšia osobnosť hudobnej kultúry Slovenska v 17. storočí,

♫ SAMUEL CAPRICORNUS (1628 – 1665):

- rodák z Čiech, autor početných omší, motet, piesní a kantát (mnohé z nich sústredené
v slávnej zbierke Opus Musicum), rozšírených a vo svojej dobe vysoko uznávaných
po celej Európe

Jeho nástupcom vo funkcii kantora evanjelického kostola v Bratislave je iný významný

skladateľ vokálnej resp. vokálno – inštrumentálnej polyfónie (pôsobiaci predtým istý čas
v Kremnici), ♫ JÁN KUSSER starší (1626 – 1696), otec slávneho hamburského operného
skladateľa, bratislavského rodáka ♫ JOHANA SIGMUNDA KUSSERA (1660 – 1727).

• Z evanjelických skladateľov 17. storočia, pôsobiacich v iných mestách na území Slovenska

možno spomenúť ešte napr. ♫ Adama Plintovica a ♫ Daniela Sinapia – Horčičku, autorov
niekoľkých zaujímavých duchovných skladieb.

• V 17. storočí dochádza na Slovensku i k rozvoju duchovnej piesne. Najvýznamnejším

dokladom pestovania evanjelickej duchovnej piesne a zároveň najcennejšou hudobnou
i literárnou pamiatkou z tejto oblasti je slávny spevník CITHARA SANCTORUM (1636),
vydaný v Levoči humanistickým básnikom a českým exultantom Jurajom Tranovským
(Tranosciom). Ako reakcia naň vychádza roku 1655 v Trnave protireformačný katolický
spevník CANTUS CATHOLICI, ktorého autorom je jezuita Benedikt Szöllösi. V oboch
spevníkoch sa už výrazne prejavuje barokové náboženské cítenie a v mnohých melodických
nápevoch (hoci aj trochu archaického ladenia) možno vybadať i príklon k slovenskej ľudovej
piesni. Iste nie bez zaujímavosti je napokon i fakt, že viaceré z duchovných piesní, ktoré oba
spevníky obsahujú sú dodnes trvalou súčasťou piesňového repertoáru využívaného počas
bohoslužieb katolíckej i evanjelickej cirkvi!

• K ďalším pozoruhodným hudobný pamiatkam v oblasti duchovnej piesne z obdobia

reformácie a protireformácie patria v Čechách vydané „Písně nové na sedm žalmů kajících“
od evanjelického skladateľa slovenského pôvodu ♫ Jána Silvána, či štvorhlasné Žalmy
♫ Vavrinca Benediktiho z Nedožier. Duchovné piesne slovenského pôvodu tvoria aj väčšiu
časť zbierky Daniela Pribiša. V 17. storočí vznikajú tiež dva zaujímavé domáce evanjelické
rukopisné kancionály, tzv. Senický a Turolúcky. Ku katolíckym rukopisným zbierkam
patria zase kancionál Oravský (od Jána Potockého) a Liptovský (od Andreja Ozina), tzv.
Dulajiho spevník a ďalšie.

3
 BAROK (18. STOROČIE)

• Počiatky prenikania barokového slohu na Slovensko siahajú až do konca 17. storočia, kedy
sa na našom území začínajú – vzhľadom na západné krajiny so zreteľným oneskorením – šíriť
jednotlivé charakteristické formy a druhy barokovej hudby. V dôsledku zlej spoločenskej
situácie, permanentne hroziaceho tureckého nebezpečenstva - a z toho tiež vyplývajúceho
slabého ekonomického postavenia šľachty a meštiactva - však k úplnému presadeniu sa
hudobného baroka na Slovensku i tak nedošlo a, samozrejme, neujali sa tu ani jeho veľké
reprezentatívne druhy ako opera či oratórium. Barokový sloh teda u nás nemal dlhú životnosť
a koncom 18. storočia celkom prirodzene ustúpil presadzujúcemu sa klasicizmu. Prekvapivo
dlho – až do začiatku 19. storočia (!) – sa však udržal v oblasti duchovnej resp. chrámovej
hudby, pestovanej predovšetkým v piaristických, jezuitských a františkánskych kláštoroch. Tu
tiež vznikli diela, ktoré možno považovať v rámci barokovej hudby za skutočné svetové
unikáty. Venovať sa im budeme podrobnejšie v nasledujúcom texte.

• Svetskú inštrumentálnu hudbu reprezentuje v tomto čase najmä hudba tanečná.

Vychádza z domácich zdrojov a ľudového hudobného myslenia, poznačená je však,
samozrejme, aj niektorými európskymi vplyvmi. Prototypom domácej hudobnej tradície je
tzv. hajdúsky tanec, predstavujúci svojrázne spojenie vojenského tanca s ľudovými prvkami
resp. melodikou ľudových piesní (najmä pastierskych a zbojníckych). Ľudové piesne a tance
v čiastočne umelecky štylizovanej podobe prenikli i do viacerých mimoriadne hodnotných
hudobných pamiatok – rukopisných zborníkov. Patrí k ním predovšetkým tzv.
VIETORISOV KÓDEX (VIETORISOVA TABULATÚRA) z rokov 1660 – 1680, zbierka
obsahujúca – prevažne v tabulatúrnej notácii – inštrumentálne verzie tanečných, svetských
a duchovných skladieb, okrem slovenského i latinského, maďarského a poľského pôvodu.
Slovenské ľudové nápevy, duchovné piesne, suity, tance a ďalšie skladby pre klávesové či
sláčikové nástroje obsahujú tiež PESTRÝ ZBORNÍK LEVOČSKÝ, ZBIERKA PIESNÍ
A TANCOV ANNY SZIRMAY – KECZEROVEJ z roku 1730 a UHROVSKÁ ZBIERKA
z rokov 1730 a 1742. K ďalším, prevažne piesňovým zbierkam, vykazujúcim popri
slovenskom jadre aj inonárodné (poľské, rusínske, maďarské, nemecké) vplyvy, patria
napríklad zbierky Jána Buoca z Boce, Cantiones Slavonica Dionysia Kubíka, zbierka Jána
Lániho či tzv. Nadlická zbierka.

• Popri svetskej inštrumentálnej hudbe sa ľudový vplyv zaujímavým spôsobom prejavil aj

v oblasti chrámovej hudby. Najvýznamnejšími strediskami barokovej kultúry sa stali už
vyššie spomínané jezuitské, piaristické a hlavne františkánske kláštory; medzi
najaktívnejšie z nich patrili kláštory v Bratislave, Trnave, Nitre, Pruskom, Kremnici,
Žiline, Beckove, Hlohovci, Prievidzi a Prešove. Početné hudobné prejavy barokového typu
v nich odzneli najmä pri bohoslužbách, ale i rozličných náboženských sviatkoch, procesiách,
ako aj pri tzv. školských hrách s náboženskou tematikou (predovšetkým tzv. vianočných
a pašiových). Vo väčšine cirkvou spravovaných škôl tvorila hudba jeden zo základov učiva,
viaceré vynikli v tomto smere i ďaleko nad priemer (Bardejov, Levoča, Banská Bystrica)
a vyrástli v nich mimoriadne kvalitní hudobníci.(Odchovancom banskobystrickej školy bol
napríklad v Nemecku pôsobiaci ♫ Michal Buľovský či banskobystrický organista ♫ Ján
Francisci, žiak J. S. Bacha a jeden z najvýznamnejších domácich hudobníkov tejto epochy,
tešiaci sa uznaniu dokonca v európskom meradle!).

• Osobitými a svojráznymi zjavmi barokovej hudby na Slovensku sú popri prievidzskom

piaristovi ♫ Benediktovi Slavkovskom (autorovi početných školských hier s náboženskou

4
tematikou) dvaja príslušníci františkánskej rehole – Juraj Zrunek a Paulín Bajan, v ktorých
diele dochádza k mimoriadne zaujímavému spojeniu barokového hudobného slohu
s pastierskou ľudovou piesňou:

♫ JURAJ (GEORGIUS) ZRUNEK (1736 – 1789):

- moravský pôvod, pôsobenie na viacerých miestach na západnom Slovensku a v Žiline;
autor slávnej zbierky Harmonia Pastoralis (ešte donedávna mylne pripisovanej
františkánskemu hudobníkovi ♫ Edmundovi Paschovi) obsahujúcej o.i. dve
slovensko – latinské vianočné omše, originálne spájajúce pôvodný omšový cyklus
s prvkami ľudovej betlehemskej hry, a vyše dve desiatky tzv. ľudových pastorel –
pastierskych koledových scén a dialógov so sprievodom organu a dychových
nástrojov, prednášaných na chóre počas vianočného obdobia.

♫ PAULÍN BAJAN (1721 – 1792):

- pôsobenie v Prešove, Hlohovci, Beckove a Skalici; autor štyroch slovenských
spevníkov (o.i. tzv. Beckovského a Skalického), štyroch zborníkov omší (Harmonia
Seraphica) – vrátane troch vianočných – a početných latinských resp. latinsko–
slovenských zborníkov s duchovnými piesňami pre 1 – 2 hlasy, organový sprievod
a zbor.

• Najväčšou osobnosťou a najvýznamnejším predstaviteľom neskorobarokovej hudby na

Slovensku je však

♫ JOZEF PANTALEON ROŠKOVSKÝ (1734 – 1789):

- kňaz a prvý hudobný skladateľ preukázateľne slovenskej národnosti (rodák zo Starej
Ľubovne), pôsobiaci v Nových Zámkoch, Bratislave a Trnave; autor mnohých
vynikajúcich organových a čembalových skladieb, chrámových kompozícií, árií
a kantát na latinské náboženské texty, štýlovo stojacich na rozhraní baroka
a klasicizmu. Z jeho svetských skladieb je nesporne najpopulárnejšia a dodnes
najznámejšia kantáta Vesperae Bacchanales – paródia na kláštorné nešpory pre 4 hlasy
a čembalo.

KLASICIZMUS (PRELOM 18. / 19. STOROČIA)

• Hudba európskeho klasicizmu sa na Slovensko dostáva pomerne skoro – už v 70. rokoch18.

storočia. Hoci vcelku intenzívnym hudobným životom žijú viaceré slovenské mestá (Trnava,
Trenčín, Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Košice, Krupina, Rožňava),
ťažisko hudobného diania týchto čias je v Bratislave, ktorá je vďaka svojmu významu
(korunovačné mesto, sídlo uhorského miestodržiteľa) ako i výhodnej zemepisnej polohe
a čulým stykom miestnej šľachty predovšetkým s Viedňou prístupná najrozličnejším
hudobným vplyvom. Bohatá šľachta, ktorá má prostriedky na udržiavanie vynikajúcich kapiel
(ďaleko za hranicami mesta sú známe najmä orchestre kardinála Jozefa Batthányiho
a grófa Antona Grassalkovicha) zamestnáva mnoho významných umelcov a pri
slávnostných spoločenských udalostiach širšieho dosahu (korunovácia, zasadnutia snemu)
usporadúva veľké hudobné podujatia, vrátane operných predstavení (stále operné divadlo je
tu postavené už v roku 1740 a hosťujú v ňom najvýznamnejšie európske kočovné operné
spoločnosti svojej doby). Bratislavu tiež navštevujú najvýznamnejšie osobnosti európskeho

5
hudobného života: koncertuje tu mladý W. A. Mozart, neskôr L. van Beethoven, pravidelné
styky s mestom udržiava kapelník slávneho orchestra grófa Esterházyho z neďalekého
Eisenstadtu, Joseph Haydn.

• Pokiaľ ide o domácu tvorbu, odhliadnuc od príležitostných pokusov rozvíjať miestne

tradície aspoň v oblasti tanečnej hudby (typ tzv. verbunku resp. uhorského tanca),
hudobná kultúra tohto obdobia má na Slovensku celkovo internacionálny ráz – je silne pod
vplyvom uznávaných európskych skladateľov (vrátane predstaviteľov českej hudobnej
emigrácie) a neprináša, žiaľ, z hľadiska vtedajšieho európskeho priemeru ani žiadne
pozoruhodnejšie skladby. Slabo rozvinutá hospodárska základňa a z toho vyplývajúce
nedostatky v celkovej kultúrnej úrovni krajiny sa napokon odzrkadľujú aj v celkovom náraste
kompozičného diletantizmu. Mená skladateľov, pokiaľ sú uvedené na zachovaných
rukopisoch, sú často v ostatnom hudobnom svete neznáme, v mnohých prípadoch sa nevie nič
o ich pôvode či živote a samotné skladby, žiaľ, takisto väčšinou nepoukazujú na
nadpriemerné schopnosti svojich tvorcov...

• K významnejším skladateľom, pôsobiacim v tomto čase v Bratislave patria najmä

♫ ANTON ZIMMERMANN (1741 – 1781), organista, dirigent kapely arcibiskupa
Batthányiho, autor množstva duchovných skladieb, opier, symfónií a koncertov (známy najmä
čembalový), ďalej mestský hudobný riaditeľ a dirigent, autor prvých štylizovaných uhorských
tancov ♫ FRANTIŠEK TOST (1754 – 1829), vynikajúci skladateľ a trubkár ♫ JURAJ
DRUŽECKÝ (1745 – 1819), člen orchestra kniežaťa Grassalkovicha, autor množstva
pozoruhodných komorných diel ako aj orchestrálnych skladieb či melodrám, obľúbených vo
svojom čase aj v iných centrách monarchie. Spomenúť možno tiež ♫ FRANTIŠKA PAVLA
RIGLERA (1748? – 1796), klavírneho virtuóza, skladateľa a pedagóga, autora klavírnej
školy a viacerých kompozícií vydaných tlačou v Bratislave i vo Viedni, ako aj
♫ HEINRICHA KLEINA (1756 – 1832), skladateľa, organistu, profesora hudby,
hudobného publicistu, organizátora bratislavského hudobného života, zakladateľa viacerých
hudobných spolkov, propagátora tvorby L. van Beethovena a autora mnohých duchovných
kompozícií. Napokon - hoci aj do hudobného života na Slovensku vo svojom čase nijako
výrazne nezasiahol - k slávnym bratislavským rodákom 2. polovice 18. storočia patrí tiež

♫ JOHANN NEPOMUK HUMMEL (1778 – 1837)

- klavírny virtuóz a skladateľ svetového významu, pôsobiaci v Rakúsku a Nemecku,
žiak W. A. Mozarta a učiteľ C. Czerneho; autor mimoriadne závažnej školy klavírnej
hry (1828), početných technicky i výrazovo brilantných klavírnych kompozícií (sonát,
variácií, rond, fantázií, koncertov), ale aj komorných a orchestrálnych diel, žijúcich na
koncertných pódiách a znovuobjavovaných hudobnou verejnosťou prakticky podnes.

• Popri Bratislave zo svojej pomerne výhodnej zemepisnej polohy kultúrne ťažila aj Trnava,
kde pri univerzite (zrušenej však, žiaľ, už v roku 1777) jestvoval aj seminár hudobnej teórie
a tzv. collegium musicum; o čulom hudobnom živote mesta svedčia bohaté archívy
a pamiatky (zväčša anonymné), nájdené hlavne na chóre kostola sv. Mikuláša. Z trnavských
skladateľov sú známe mená ♫ Ján Matejovič, ♫ Henrich Schenn či ♫ (?) Allexi, o ich
živote však nevieme nič.

• V Košiciach pôsobil skladateľ, pedagóg a regenschori ♫ FRANTIŠEK ZOMB

(1779 – 1823), autor množstva chrámových i svetských skladieb, v neďalekom Jasove
účinkoval ♫ Ľudovít Skalník, v Banskej Štiavnici zase ♫ František Hrdina, ♫ Ján Jozef
Richter a ♫ Ján Jozef Rősler, v Kremnici (pri orchestrálnom združení Cammer – Capella)

6
dirigenti a skladatelia ♫ Anton Aschner, ♫ Václav Ružička a ♫ Eduard Kulka, v Trenčíne
♫ August Smehlík, ♫ Tobiáš a Ján Fučíkovci, v Banskej Bystrici organista a skladateľ
♫ Anton Hiray, v Krupine ♫ Anton Woldan, ♫ Vincent Gurský a pod. Významným
oravským rodákom je ♫ MIKULÁŠ ZMEŠKAL (1759 – 1833), vynikajúci violončelista
a skladateľ komornej hudby, pôsobiaci od roku 1785 vo Viedni. (Iste nie bez zaujímavosti je
fakt, že ako svojmu blízkemu dlhoročnému priateľovi mu L. van Beethoven venoval svoje
Sláčikové kvarteto f-mol, op. 95!).

SLOVENSKÁ HUDBA V 19. A NA ZAČIATKU 20. STOROČIA

• Napriek veľkému tlaku a vystupňovanému úsiliu maďarskej šľachty a meštiactva

o znemožnenie národného rozvoja Slovákov, prináša 19. storočie uvedomelé pokusy
o národnú konsolidáciu, ako aj veľké hodnoty v oblasti národnej kultúry. Kým však v oblasti
politiky, filozofie či literatúry dosahuje slovenská kultúra v dobovom európskom kontexte
skutočne pozoruhodnú úroveň (štúrovské hnutie, vznik nového spisovného jazyka, založenie
Matice slovenskej a prvých slovenských gymnázií a pod.), oblasť hudby za dianím
v okolitých štátoch, žiaľ, počas celého 19. storočia veľmi výrazne zaostáva. Obrodenecká
hudobná kultúra totiž vychádza z prevažne diletantského základu a formuje sa za veľmi
ťažkých podmienok – hudobný život malých miest je silne poznačený provincializmom,
Uhorsko (hoci mnohonárodnostný štát) buduje svoju kultúru ako kultúru maďarskú a situuje
všetky profesionálne inštitúcie monocentrálne do Budapešti. Množstvo budúcich umelcov tak
odchádza zo slovenského územia študovať do Viedne, Budapešti či Prahy, kde sa často i usadí
a postupne splynie s miestnym prostredím.

• Významnú vrstvu hudobného života na území Slovenska však predstavujú (v Bratislave ale
tiež v iných mestách) tzv. cirkevno-hudobné spolky, reprezentujúce spojenie
profesionálneho vedenia v osobe tzv. regenschoriho s amatérskou aktivitou hudobníkov,
a uvádzajúce, propagujúce, približujúce mnohé dôležité diela európskej vokálno –
inštrumentálnej hudby (omše, oratória, kantáty a pod.). Adekvátnu aktivitu vyvíjajú i miestne
operné resp. operetné súbory, spevácke zbory či vojenské kapely. Čulý hudobný život vo
viacerých slovenských mestách (napr. Trnave, Košiciach, Prešove) rozvíjajú tiež veľmi dobre
vzdelaní slovenskí, českí a maďarskí hudobní pedagógovia. Gestorom týchto aktivít –
a teda hudobnej kultúry ako takej – sú najmä stredný stav, meštiactvo a cirkevné
organizácie.

• Napriek týmto skutočnostiam je ale nutné konštatovať, že pozornosť hudobne nadaných –

a v mnohých prípadoch už i solídne profesionálne vzdelaných – jednotlivcov angažujúcich sa
vo vyššie menovaných inštitúciách, je, žiaľ, orientovaná zväčša len na prevzaté, overené
hodnoty európskej hudby či na výlučne cirkevnú hudobnú produkciu, ktorá má charakter
prakticky nadnárodný. Koncepcie a aktivity predstaviteľov hudobnej
národnoobrodeneckej kultúry preto stoja v pozadí - na našom území i tak pomerne
skromného - hudobného diania a ich ciele vzhľadom na to nie sú ani tak prioritne umelecké,
ako skôr osvetovo – buditeľské (na rozdiel napr. od susedných Čiech, kde obe tieto snahy
resp. požiadavky – umelecká i národnobuditeľská – dospievajú k ideálnej symbióze
a následnému celosvetovému ohlasu v tvorbe B. Smetanu a – najmä - A. Dvořáka).

7
• Samotné domáce hudobné národné zameranie sa teda počas 19. storočia prejavuje jednak
istej romanticko – idealistickej koncepcii, nachádzajúcej v autentickej ľudovej tvorbe cenné
žriedlo národnej životnosti (zaradiť sem možno napr. zberateľskú a vydavateľskú činnosť
Jána Kollára, Pavla Jozefa Šafárika či Jána Blahoslava – Benediktiho, ktorej plodmi sú
napríklad „Piesne svetské ľudu slovenského v Uhorsku“ či ešte slávnejšie „Národnie
spievanki“), ako aj v koncepcii ľudovýchovnej, vidiacej v ľudovej piesni prostriedok šírenia
hudobnosti, najmä medzi slovenským malomeštiactvom. Súčasne slúži ľudová pieseň – často
upravená s inými textami – aj ako povzbudzujúci prvok pri udalostiach širšieho
národného dosahu, akými sú napríklad tzv. národné výlety (výlet Štúrovcov na Devín,
výstupy na Javorinu, Kriváň, atď.).

• Veľmi dôležitá úloha v oblasti národnobuditeľskej a hudobnovýchovnej činnosti pripadá

tiež slovenským spevokolom, založeným prevažne v 60. rokoch 19. storočia po vzore
podobných telies vznikajúcich a fungujúcich v Prahe, vo Viedni či v Budapešti. Najstarším
z nich je „Tatran“ z Liptovského Mikuláša, dosahujúci vynikajúcu úroveň pod vedením
Karola Ruppeldta, známymi telesami boli tiež „Slovenský spevokol“ z Martina (dirigent
Vladimír Meličko) či spevokol z Tisovca (Samo Daxner). Z ďalších možno spomenúť
bratislavský „Napred“, „Salaš“ či „Spevokol slovenskej omladiny“, v Trnave pôsobiacu
„Slovenskú besedu“, prešovský „Spevácky zbor Slovákov a Rusínov“, dolnokubínsku
„Lýru“ a pod. Slovenské spevokoly založili tiež v Prahe („Detvan“), vo Viedni
a v Budapešti. Okrem toho súčasne s meštiackymi spevokolmi vznikajú aj tzv. robotnícke
spevácke spolky, spočiatku nemecké a maďarské, neskoršie aj slovenské. Po Viedni, kde
vznikol „Slovenský robotnícky spevokol“ a peštianskom spevokole slovenských murárov
vznikajú podobné telesá i v Bratislave, Martine, Liptovskom Mikuláši a inde.

• Popri spevokoloch zameraných na širokú verejnosť sa – najmä v malomeštiackych kruhoch

– pestuje aj umelá pieseň, prevažne vlasteneckého charakteru. V roku 1834 vytvára
Samuel Tomášik na melódiu poľskej hymny text slávnej hymnickej piesne „Hej, Slováci“,
o desať rokov neskôr zase Janko Matuška na nápev slovenskej ľudovej piesne „Kopala
studienku“ text „Nad Tatrou sa blýska“, revolučné udalosti roku 1848 podnecujú tvorbu
revolučných piesní ako napr. „Rušaj, junač Tatier“, „Bije zvon slobody“ (na text J. M.
Hurbana), „Hor sa, Slovák“ (na slová J. Bottu) či „Kto za pravdu horí“ (K. Kuzmány).

• Zvláštny dôraz sa tiež kladie na vydávanie spevníkov. Prvým z nich je „Veniec národních
piesní slovenských“ od zostavovateľa Michala Chrásteka; obsahuje však len texty ľudových
a umelých vlasteneckých piesní, podobne ako nasledujúci „Slovenský spoločenský spevník“
či „Národný spevník“. Prvým notovaným spevníkom je - názvom veľmi podobný – „Venček
slovenských národných piesní“. Na vydávanie vlasteneckých a ľudových piesní je zameraná
i Matica Slovenská, ktorej významným edičným počinom sú dva zväzky „Sborníka
slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier“
(opäť tu však ide väčšinou len o piesňové texty bez melódií), no najmä svojim obrovským
rozsahom a kultúrnym významom dodnes neprekonaný projekt znotovaných zošitov
„Slovenských spevov“, vychádzajúcich v rokoch 1880 – 1926 a obsahujúcich autentické
zápisy celkove takmer 3000 piesní!!! Slovenské ľudové piesne vydali tiež v Prahe (roku
1880 pri literárnom spolku „Slavie“, ale i zásluhou českého zberateľa a upravovateľa
Ludvíka Kubu) a na prelome 19./20. storočia prejavili o ne záujem aj hudobní odborníci
v Rusku (Dimitrij Nikolskijm, Vladimír Ivanovič Rebikov) či Anglicku (R.W. Seton –
Watson).

8
• Na rozdiel od kozmopolitnejšie zameraných katolíckych kňazov sa do národnobuditeľského
hnutia oveľa aktívnejšie zapojili kňazi evanjelickí. Medzi hudobníkov z ich radov
(zaoberajúcich sa najmä zberaním a upravovaním ľudových piesní či tvorbou pôvodných
duchovných a vlasteneckých piesní resp. zborov) patrili najmä ♫ Maximilán Hudec,
♫ Michal Laciak (spolu so synom ♫ Bohuslavom, odsťahovaným neskôr do Ameriky), či
♫ August Horislav Krčméry (autor slávnej vlasteneckej „Hojže, Bože“) a jeho syn
♫ Miloslav (Trávnice pre klavír).

• Do Slovenského hudobného života sa ako pedagógovia, zbormajstri a skladatelia aktívne

zapojili aj z Čiech pochádzajúci učiteľ ♫ Jan Kádavý (autor učebnice spevu pre národné
školy, zostavovateľ 1. dielu „Slovenských spevov“, dirigent martinského spevokolu), učiteľ
a všestranný ľudovýchovný pracovník ♫ Karol Ruppeldt (absolvent organovej školy
v Prahe, dirigent mikulášskeho spevokolu „Tatran“, autor niekoľkých školských spevníkov
a učebníc, o.i. „Náuky o harmónii“), na prelome 19./20. storočia jeho syn ♫ Miloš Ruppeldt
(absolvent lipského konzervatória, dirigent „Tatranu“ a zakladateľ resp. prvý dirigent „Sboru
slovenských učiteľov, zberateľ ľudových piesní, zostavovateľ niekoľkých zbierok
významných zborových skladieb 19. storočia), ♫ Ján Meličko (učiteľ a zbormajster
„Slovenského spevokolu“ v Martine), neskôr jeho syn ♫ Vladimír Meličko (o.i. zbormajster
pri SND v Bratislave, autor nezachovanej opery „Hájnikova žena“), ♫ Blažej Bulla
(martinský staviteľ, osvetový pracovník, hudobník a spisovateľ) či ♫ Juraj Babka (autor
piesňovej zbierky „Fialôčky“).

• Pozoruhodnú osvetovú národnobuditeľskú činnosť vyvíjali tiež v americkom Clevelande

pôsobiaci ♫ Miloš Francisci (syn štúrovca Jána Francisciho, lekár, zakladateľ a dirigent
spevokolu „Kriváň“) a ♫ Ján Országh, či klavírny virtuóz a autor viacerých klavírnych
kompozícií spracúvajúcich slovenské ľudové motívy, ♫ Vladimír Gustáv Šaško, učiteľ
hudby v Chicagu.

• Zo skladateľov svetskej a predovšetkým cirkevnej hudby vychádzajúcej najmä z odkazu

nemeckého romantizmu a tzv. ceciliánskeho hnutia (orientujúcej sa teda na domáce hudobné
tradície len vo veľmi malej miere resp. vôbec) možno spomenúť v Košiciach pôsobiaceho
♫ Jozefa Zomba, ružomberského rodáka ♫ Antona Húsku (riaditeľa košickej mestskej
hudobnej školy a zboru), či košického skladateľa českého pôvodu ♫ Oldřicha Hemerku.
V Trnave, kde je v roku 1833 založený Hudobný spolok a z jeho iniciatívy i hudobná škola,
pôsobia skladatelia a hudobníci ♫ Alexander Kapp a ♫ Otto Matzenauer, českého pôvodu
sú ♫ František Hrdina (Modra), ♫ Leopold Dušinský (Banská Bystrica), ♫ František
Janeček (Kremnica) či v Ružomberku usadený učiteľ hudby a regenschori ♫ Josef Chládek,
ku ktorého žiakom patril o.i. aj neskorší významný slovenský skladateľ, klavirista a pedagóg
Frico Kafenda. Ku skladateľom venujúcim sa výlučne evanjelickej duchovnej tvorbe patrili
zase ♫ Pavol Šramko, ♫ Leopold Bruck či ♫ Michal Kutzký.

• Medzi najtalentovanejších predstaviteľov slovenskej národnoobrodeneckej kultúry,

tvoriacej plynulý prechod z 19. do 20. storočia (a otvárajúcich tak cestu prvým dôkladnejšie
vyškoleným skladateľom, zakladateľom slovenskej národnej hudby, pôsobiacim v prvých
desaťročiach 20. storočia – tj. Viliamovi Figušovi Bystrému, Mikulášovi Moyzesovi
a Mikulášovi Schneiderovi – Trnavskému) však patria predovšetkým títo štyria skladatelia:

9
♫ ĽUDOVÍT VANSA (1835 – 1873)
- učiteľ hudby v Prahe, prívrženec českého obrodzovacieho hnutia, zberateľ
slovenských ľudových piesní a vydavateľ prvých slovenských piesní pre spev a klavír
(„Piesne sokolov Tatranských“; Praha 1868)

♫ ŠTEFAN FAJNOR (1844 – 1909):

- senický advokát, autor salónnej tanečnej hudby i významnej piesňovej zbierky
„Cymbal a husle“ na slová A. Heyduka

♫ ĽUDOVÍT IZÁK známy pod pseudonymom MILOŠ LIHOVECKÝ (1862 – 1927):

- 30-ročné pôsobenie v Budapešti (učiteľ pri Slovenskej evanjelickej cirkvi, zbormajster
Slovenského spolku), autor početných zborových kompozícií, úprav ľudových piesní,
klavírnych variácií na ľudové melódie a hodnotnej piesňovej zbierky pre spev so
sprievodom klavíra „Kvet na orgováne“

♫ MILAN LICHARD (1853 – 1935):

- pôsobenie na Slovensku (Liptovský Mikuláš), Podkarpatskej Rusi (Užhorod), no
najmä 25 rokov v Budapešti (zbormajster Slovenského spevokolu i budapeštianskeho
spevokolu slovenských murárov), autor početných vokálnych diel (piesní so
sprievodom klavíra, zborových skladieb), úprav ľudových a umelých piesní
i niekoľkých teoretických prác o modálnom základe slovenskej ľudovej piesne (!).

• Nesporne však najväčším zjavom slovenskej hudby 19. storočia, prvým skladateľom
u ktorého dosahuje národná romantika čisté a profesionálne formy a prvým tvorcom, ktorého
dielo je v mnohých ohľadoch plne porovnateľné s tvorbou najvýznamnejších osobností
európskej hudby 19. storočia (i keď nasledujúce ich už, žiaľ, vo výraznejšom časovom
posune) je rodák z Liptovského Mikuláša

♫ JÁN LEVOSLAV BELLA (1843 – 1936)

- skladateľ, dirigent a pedagóg, zakladateľská osobnosť slovenskej hudobnej
kultúry; dlhý, búrlivý a umelecky plodný život – štúdia hudby a teológie v Levoči,
Banskej Bystrici a na univerzite vo Viedni, pôsobenie v Banskej Bystrici (kňazská
činnosť, vyučovanie spevu a hudobnej teórie v teologickom seminári) a v Kremnici
(mestský hudobný riaditeľ, organizátor hudobného života); zahraničné študijné
i umelecké cesty – Čechy, Nemecko (o. i. osobný kontakt s B. Smetanom a A.
Dvořákom), 1881 konvertovanie na evanjelickú vieru, založenie rodiny, 40 – ročné
pôsobenie v rumunskej Sibini (regenschori miestnej evanjelickej cirkvi, učiteľ
hudby, dirigent speváckeho zboru a hudobného spolku); 1921 – 28 presídlenie do
Viedne, posledné roky života strávené na Slovensku
- hudobné myslenie formované pod vplyvom obrodeneckých snáh slovenských
národovcov 60. rokov 19. storočia a v znamení tzv. ceciliánskej reformy cirkevnej
hudby; kompozície z rokov 1862 – 81 vyrovnávajúce sa mnohým dielam tvorcov
európskeho romantizmu, vedomá snaha o vytvorenie slovenskej národnej hudby
(ako analógie hudby napr. českej alebo ruskej); počas pôsobenia v Rumunsku rastúca
modernizácia hudobného jazyka obohatená o prostriedky tzv. novoromantizmu,
najmä nemeckej proveniencie (silný vplyv Wagnera a Liszta); po návrate na
Slovensko (vo vysokom veku!) nadviazanie na rané kompozičné i estetické ideály,
tvorba s výrazne národným nádychom

10
 - dielo rozsahom monumentálne, dosiaľ postupne objavované: opera Kováč Wieland
(prvý významný operný titul slovenského skladateľa, avšak na námet z nemeckej
mytológie a nemecké libreto vychádzajúce z literárnej pozostalosti R. Wagnera),
orchestrálne diela (napr. Slávnostná predohra Es-dur, symfonická báseň Osud
a ideál), komorné diela (o.i. klavírne variácie na témy slovenských ľudových piesní
„Pri Prešporku na Dunaji“ a „Letí, letí roj“, klavírna Sonáta b-mol, Sláčikové kvarteto
e-mol „Uhorské“ a pod.), piesne a piesňové cykly (o.i. Matka nad kolískou), kantáty
(najmä Svadba Jánošíkova a Divný zbojník), organová tvorba, mimoriadne rozsiahla
tvorba zborová a sakrálna (katolícka aj protestantská, v latinskom i nemeckom
jazyku), úpravy folklóru (najmä zborové) a pod.

• Popri Bellovi sú za najvýznamnejšie zakladateľské osobnosti slovenskej národnej

hudby považovaní traja – o celú generáciu mladší (!) – autori, žijúci a tvoriaci (v stále
prevažne romantickom duchu) ešte v prvých desaťročiach 20. storočia:

♫ VILIAM FIGUŠ – BYSTRÝ (1875 – 1937)

- skladateľ, pedagóg, zberateľ a upravovateľ ľudových piesní; štúdia v Banskej
Bystrici a na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, učiteľské pôsobenie na viacerých
miestach na Slovensku (Ostrá Lúka, Zvolenská Slatina, Zvolen) i v zahraničí
(Maďarsko, Juhoslávia); od roku 1907 až do smrti veľmi výrazný organizátor
hudobného života v Banskej Bystrici (dirigent – zakladateľ evanjelického
speváckeho zboru a hudobného krúžku, klavirista, korepetítor, učiteľ hudby)
- tvorba silne závislá od melodiky slovenskej ľudovej piesne, harmonické
a kompozičné postupy vychádzajúce z hudobného novoromantizmu
- významné diela: opera Detvan (prvý pokus o pôvodnú slovenskú národnú operu,
umelecky však pomerne bezvýznamný, diskutabilný), cykly umelých piesní na texty
slovenských básnikov (Sny, Po poliach a lúkach, Túžby, Mati moja), zbierky a úpravy
ľudových piesní pre sólový klavír alebo spev so sprievodom klavíra (napr. Tisíc
slovenských ľudových piesní, Slovenské ľudové piesne z Veľkej Slatiny a pod.),
rozsiahla komorná a zborová tvorba.

♫ MIKULÁŠ MOYZES (1872 – 1944)

- skladateľ, pedagóg a organista, otec skladateľa Alexandra Moyzesa; štúdia v Banskej
Bystrici a na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom, v rokoch 1895 – 1904
pôsobenie v Maďarsku, 1904 – 1908 v Kláštore pod Znievom, 1908 – 1932 na
dievčenskom učiteľskom ústave v Prešove (ako profesor hudby a spevu na základe
aprobácie Maďarskej kráľovskej akadémie v Budapešti); pred 1. svetovou vojnou
jeden z najuznávanejších skladateľov katolíckej duchovnej hudby v Uhorsku
(stúpenec tzv. cecilánskeho hnutia), významný hudobný publicista (učebnice,
hudobno – teoretické články, klavírna a organová škola)
- tvorba výrazne ovplyvnená hudbou romantizmu (najmä A. Dvořákom), ale aj
skladateľským odkazom J. S. Bacha a slovenskou ľudovou hudbou
- dielo: napr. Malá vrchovská symfónia, balady a monodrámy pre spev (recitátora)
a klavír/orchester (napr. Ctibor, Lesná panna), rozsiahla zborová tvorba svetská
i duchovná (v latinskom, slovenskom aj maďarskom jazyku), množstvo skladieb pre
klavír, organ či komorné zoskupenia, skladby pre deti, početné úpravy slovenského
folklóru (najmä z oblasti Šariša) a pod.

11
♫ MIKULÁŠ SCHNEIDER – TRNAVSKÝ (1881 – 1958)
- spolu s Bellom prvý slovenský profesionálne vyškolený skladateľ, dirigent
a organista (regenschori), významný pedagóg a organizátor hudobného života na
Slovensku; štúdia hudby na arcibiskupskom gymnáziu v Trnave (jeho spolužiakom
a blízkym priateľom o.i. maďarský skladateľ Zoltán Kodály), Uhorskej kráľovskej
akadémii hudby v Budapešti, konzervatóriách vo Viedni a v Prahe – aktívne zapájanie
sa do tunajších slovenských literárnych, umeleckých a akademických spolkov; od
roku 1909 až do smrti trvalé miesto regenschoriho v Dóme sv. Mikuláša v Trnave;
po osamostatnení Československa mimoriadne dôležitá jeho organizátorská
a pedagogická činnosť, rad významných funkcií a ocenení (o.i. Štátny inšpektor
hudby a spevu pre Slovensko, spolu s Milošom Ruppeldtom spoluzakladateľ
Hudobnej a dramatickej akadémie – dnešného konzervatória – v Bratislave, držiteľ
pápežského rytierskeho rádu Gregora Veľkého za zásluhy o rozvoj cirkevnej
hudby a cenzor cirkevnej hudby na území Slovenska, nositeľ Štátnej ceny za umenie,
titulu národný umelec a pod.); najvýznamnejší predstaviteľ slovenskej duchovnej
hudby a piesňovej tvorby (nazývaný tiež „slovenským Schubertom“)
- tvorba silne ovplyvnená slovenskou ľudovou a duchovnou piesňou, vzdialená však
aktuálnemu európskemu dianiu a v značnej miere stále využívajúca hudobné
(najmä harmonické) prostriedky novoromantizmu resp. neskorého romantizmu;
stupeň technickej náročnosti mnohých diel takisto adekvátny interpretačnej vyspelosti
hudobných či zborových telies pôsobiacich vo svojom čase na Slovensku skôr na
amatérskej báze; umelecky najhodnotnejšie práve kompozície využívajúce ľudský
hlas...
- dielo obrovského rozsahu: piesňové cykly (napr. Slzy a úsmevy, Zo srdca, Nad
kolískou, Piesne o matke) s viacerými obľúbenými „hitmi“ (napr. Keby som bol
vtáčkom, Ružičky, Oráč, Uspávanka), mimoriadne rozsiahla svetská a duchovná
zborová (resp. vokálno – inštrumentálna) tvorba – tj. piesne, žalmy, hymny, motetá,
omše, vlastenecké zbory, zborové piesne na texty slovenských básnikov a pod.
(slávne diela napr. Iubilate Deo, Ave Maria pre zbor i pre spev, husle a organ, Otče
náš, Slovenská omša „Hospodine, vyslyš nás“, Missa in honorem Sanctissimi Cordis
Jesu in Es, Missa pro defunctis, hymnické piesne Matka Božia Trnavská či Hoj, vlasť
moja a pod.), organové, klavírne a komorné diela (napr. Slovenská sonatína pre
klavír, Duhopol pre husle a klavír), orchestrálne skladby (napr. Dumka a Tanec,
symfonická báseň Pribinov sľub, Symfónia e-mol „Spomienková“ a i.), opereta
Bellarosa, početné úpravy ľudových piesní (najmä 5 zošitov Slovenských národných
piesní pre spev a klavír, dodnes mimoriadne obľúbených a často využívaných)
a v neposlednom rade obdivuhodný, z hľadiska rozsahu i umeleckej úrovne
v domácom i európskom kontexte dodnes pravdepodobne neprekonaný projekt
vytvorenia tzv. Jednotného katolíckeho spevníka – výber, úprava a harmonizácia
množstva prevažne slovenských (avšak i viacerých zahraničných) duchovných piesní
uplatňujúcich sa v rámci liturgie i mimo nej a pochádzajúcich z najrozmanitejších
historických i dobových kancionálov alebo tlačených či rukopisných zbierok;
z celkového množstva 564 piesní zhruba tretina pôvodných autorských – o.i.
napríklad Ó, Mária bolestivá, Bože, čos´ ráčil, Ježišu, Kráľu, Presväté znamenie,
presvätý kríž, Alleluja, radujme sa, Ty si, Pane, v každom chráme, Klaniam sa Ti
vrúcne, Ó, láska, nádej, spása, Hostiu vítajme, Z neba stúpte anjeli, Ježiš, Ježiš, príď
ku mne, Duša Kristova, Mária, ochrana, K Márii voláme a pod.

12
• Generačnými druhmi Moyzesa, Figuša – Bystrého a Schneidera – Trnavského sú tiež
v zahraničí profesionálne vzdelaní, v Bratislave pôsobiaci, avšak oveľa „nadnárodnejšie“
orientovaní (neskorým nemeckým romantizmom a rodiacimi sa hudobnými smermi prvej
polovice 20. storočia ovplyvnení) skladatelia ♫ Frico Kafenda (významný aj ako pedagóg
a koncertný umelec – klavirista; prvý riaditeľ Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave)
a ♫ Alexander Albrecht (blízky priateľ Bélu Bartóka, organista v Dóme sv. Martina, dirigent
a riaditeľ bratislavského Cirkevného hudobného spolku, otec významného hudobníka,
pedagóga a publicistu Jána „Hansiho“ Albrechta).

SLOVENSKÁ HUDOBNÁ MODERNA

• po prevrate v roku 1918 vznikajú najmä zásluhou aktívnej pomoci českých hudobníkov
prvé slovenské profesionálne hudobné inštitúcie (Hudobná a dramatická akadémia,
opera SND, hudobné vysielanie slovenského rozhlasu a pod.); adepti kompozičného
umenia sa môžu vzdelávať aj na pražskom konzervatóriu, kde vedie svoju tzv.
Majstrovskú kompozičnú školu významná postava českej hudobnej moderny, Vítězslav
Novák; práve u neho študuje aj trojica zakladateľov a najvýraznejších predstaviteľov
národne orientovanej slovenskej hudobnej moderny

♫ ALEXANDER MOYZES (1916 – 1984)

- skladateľ, veľmi významný pedagóg a hudobný funkcionár, zakladateľská
osobnosť modernej slovenskej hudobnej kultúry, najvýznamnejší predstaviteľ
slovenského symfonizmu; syn Mikuláša Moyzesa; štúdia hudby v Prahe (o.i. na
majstrovskej kompozičnej škole u V. Nováka), v rokoch 1929 – 48 učiteľ hudobnej
teórie a kompozície na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, 1948 - 79
profesor kompozície na VŠMU (jeho žiakmi o. i. L. Holoubek, Š. Jurovský, D.
Kardoš, A. Očenáš, T. Frešo, I. Hrušovský, L. Burlas, I. Parík, J. Sixta, J. Hatrík, I.
Konečný, I. Bázlik, B. Hronec, V. Patejdl či P. Breiner !);
- tvorba vychádzajúca z odkazu neskororomantickej a impresionisticky orientovanej
českej moderny (reprezentovanej najmä V. Novákom a J. Sukom), ovplyvnená však
i predstaviteľmi tzv. Parížskej šestky, B. Martinů či I. Stravinským (neoklasicizmus,
prvky jazzu) a mimoriadne silne tiež archaickejšími (modálnymi) postupmi
slovenskej ľudovej hudby
- dielo obrovského rozsahu: skladby pre klavír (napr. jazzom inšpirované kompozície
Slow fox či Fox etuda), komorný súbor (napr. Vest – pocket suita pre husle a klavír,
Jazzová sonáta pre dva klavíre, Dychové kvinteto B-dur, sláčikové kvartetá – č.4
„Venované kvartetu môjho mena“), orchestrálne diela (o. i. 12 symfónií, orchestrálna
suita Dolu Váhom, Tance z Gemera, Tance z Pohronia, symfonická predohra
Jánošíkovi chlapci, Partita na poctu Majstra Pavla z Levoče, Musica Istropolitana,
Hudba žene), piesňová tvorba (o. i. cyklus Farby na palete), opera Udatný kráľ,
inštruktívna a zborová tvorba, hudba pre rozhlas, film a divadlo, politicky angažované
diela, početné úpravy folklóru (najmä pre potreby SĽUK–u a pre miešané resp. detské
zbory), a tiež viacerých oficiálnych slovenských hymnických piesní

♫ EUGEN SUCHOŇ (1908 – 1993)

- skladateľ, významný hudobný teoretik a pedagóg, spoluzakladateľ modernej
slovenskej hudobnej kultúry, autor prvej slovenskej národnej opery Krútňava so
širokým medzinárodným ohlasom (premiéra 1949; v rokoch 1954 – 79 uvedená na 23

13
 zahraničných scénach!); štúdia hudby na Hudobnej škole (Hudobnej a dramatickej
akadémii) pre Slovensko (jeden z prvých absolventov tejto inštitúcie) u F. Kafendu,
potom na Majstrovskej škole V. Nováka v Prahe; 1933 – 47 profesor na Hudobnej
a dramatickej akadémii (konzervatóriu) v Bratislave, 1947 – 74 profesor
Pedagogickej fakulty a Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
- tvorba E. Suchoňa považovaná v slovenskej hudbe za symbol mimoriadnej
a nadčasovej umeleckej kvality (porovnávaná napr. s poéziou P. O. Hviezdoslava či
I. Kraska, prózou M. Urbana, maľbami M. Benku či Ľ. Fullu alebo grafikami
K. Sokola), vychádzajúca z harmonickej reči neskorého romantizmu (chromatizmy,
alterácie, modulácie), silne však ovplyvnená slovenskou hudobnou tradíciou, najmä
melodikou starších ľudových piesní (modalita, archaické intonačné postupy,
preferovanie tritónu / lýdickej kvarty ako charakteristického intervalu staršieho
slovenského hudobného folklóru).
- dielo veľmi rozsiahle: skladby pre klavír – viaceré neskôr zinštrumentované pre
orchester (napr. Baladická suita, Malá suita s passacagliou, Metamorfózy,
Kaleidoskop), komorné obsadenie (napr. Poéme macabre pre husle a klavír),
orchester (Rapsodická suita, Symfonická fantázia na B- A- C – H pre organ, sláčiky
a bicie, Baladická suita, Metamorfózy, Symfonietta rustica, Malá suita
s passacagliou), piesne a piesňové cykly (napr. Bačovské piesne, Nox et solitudo, Ad
astra, Kontemplácie), zbory (o.i. hymnus Aká si mi krásna, cykly O horách
a O človeku), jednohlasná Slovenská omša, opery Krútňava a Svätopluk, kantáta Žalm
zeme podkarpatskej (najvýznamnejšie dielo slovenskej hudby v medzivojnovom
období, veľký ohlas aj v zahraničí), rozsiahla tvorba pre deti (pôvodne klavírny –
neskôr rozličným spôsobom inštrumentovaný - cyklus Obrázky zo Slovenska
s časťami Maličká som, Keď sa vlci zišli, Preletel sokol, Sonatína, Horská suita a
Sonata rustica; piesňový cyklus Varila myšička kašičku a pod.), početné úpravy
slovenského folklóru, veľmi významné teoretické dielo (reflexia vlastnej tvorby
a vlastnej harmonickej reči – spis Akordika; učebnice vytvorené v spolupráci
s Miroslavom Filipom - Všeobecná náuka o hudbe, Náuka o harmónii a pod.)

♫ JÁN CIKKER (1911 – 1989)

- skladateľ, významný hudobný pedagóg, spoluzakladateľ modernej slovenskej
hudobnej kultúry, najväčší slovenský operný skladateľ medzinárodného
významu; štúdium hudby v Prahe (o. i. na Majstrovskej škole V. Nováka) a vo
Viedni, pedagóg Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave, od roku 1949
profesor kompozície na VŠMU (jeho žiakmi o. i. I. Zeljenka, P. Kolman, M. Bázlik,
P. Šimai, J. Pospíšil, D. Martinček, J. Beneš, V. Kubička či M. Burlas!)
- tvorba syntézou národných prvkov a hudobnej reči 1. polovice 20. storočia, silne
humánne zameraná, charakteristická protivojnovým postojom (Cikker aktívnym
účastníkom SNP!), myšlienkami vlastenectva, túžby po slobode, ľudskej dôstojnosti,
vernosti, etickej veľkosti
- dielo: mimoriadne závažná najmä séria deviatich opier na väčšinou myšlienkovo
hlboké námety popredných predstaviteľov svetovej literatúry a drámy (okrem národne
ladených operných prvotín Juro Jánošík a Beg Bajazid a opier Rozsudok či
Obliehanie Bystrice na mnohých operných scénach v zahraničí s úspechom uvádzané
hlavne tituly Mister Scrooge podľa novely Ch. Dickensa, Vzkriesenie podľa románu
L. N. Tolstého, Hra o láske a smrti podľa hry R. Rollanda, Coriolanus podľa
Shakespearovho spracovania antického príbehu či Zo života hmyzu podľa hry bratov
Čapkovcov); rozsiahla tvorba klavírna (o.i. koncertná etuda Tatranské potoky,
inštruktívny cyklus Čo mi deti rozprávali) a orchestrálna (o.i. prvé slovenské

14
 koncertantné dielo, mimoriadne úspešné doma i v zahraničí – Concertino pre klavír
a orchester, symfonické básne Leto, Vojak a matka, Ráno, Spomienky, Epitaf – Nad
starým zákopom, Symfónia 1945, Slovenská suita, Blažení sú mŕtvi – meditácia na
tému H. Schűtza, Variácie na slovenskú ľudovú pieseň a i.), kantáta Óda na radosť
(na text M. Rúfusa), piesňový cyklus O mamičke, hudba pre divadlo, filmová hudba
(o.i. Vlčie diery), početné úpravy ľudového folklóru pre miešané zbory, folklórne
a vojenské súbory (SĽUK, Lúčnica, Vojenský umelecký súbor – VUS) a pod.

• Termínom slovenská hudobná moderna teda označujeme skladateľskú generáciu

nastupujúcu v 30. rokoch 20. storočia, ktorej hudobnú reč charakterizuje spojenie prvkov
slovenského ľudového umenia (melodika, harmónia, rytmus ľudových piesní, námety diel
čerpajúce zo slovenskej prírody alebo nadväzujúce na národnú minulosť, kultúrnu tradíciu či
ľudovú slovesnosť) s jazykom mnohých moderných hudobných smerov 1. polovice 20.
storočia (tj. s tzv. impresionizmom, expresionizmom, neoklasicizmom, no najmä Janáčkom či
Bartókom bohato rozvinutým neofolklorizmom). K predstaviteľom slovenskej hudobnej
moderny tak patrí okrem Moyzesa, Suchoňa a Cikkera celá plejáda ich vlastných – najmä
však Moyzesovych – žiakov, spomedzi ktorých si pozornosť zaslúžia napríklad ♫ Andrej
Očenáš (neskôr významný pedagóg skladby na VŠMU), ♫ Šimon Jurovský (o.i. tiež
vplyvný, progresívny umelecký šéf opery SND), ♫ Jozef Kresánek (popredný hudobný
teoretik – vedúca osobnosť slovenskej muzikológie), ♫ Dezider Kardoš (významný pedagóg
a hudobný funkcionár; dielo inšpirované najmä východoslovenským folklórom – napr.
populárne klavírne Bagately, Východoslovenská predohra a i.), ♫ Ladislav Holoubek
(pôsobiaci tiež ako dlhoročný operný dirigent) a ♫ Tibor Frešo (takisto popredný operný
dirigent, autor detskej opery Martin a Slnko a úspešného baletu Narodil sa chrobáčik).

• Napriek výrazným umeleckým kvalitám je, žiaľ, veľká časť tvorby mnohých z týchto
autorov (Očenáš, Jurovský, Kardoš, Holoubek) poplatná politickému režimu povojnového
obdobia resp. začiatku 50. rokov – tj. komunistickej estetike tzv. socialistického realizmu –
(masové budovateľské a propagandistické piesne, zbory, kantáty, pochody, atď.) a preto
dnes už prakticky bezvýznamná, zabudnutá. Rozhodným pozitívom povojnového obdobia je
však vznik ďalších dôležitých hudobných a kultúrnych inštitúcií, ku ktorým patria napr.
Slovenská filharmónia, VŠMU, SĽUK, Vojenský umelecký súbor, Štátne hudobné
vydavateľstvo či Ústav hudobnej vedy SAV.

SKLADATEĽSKÁ GENERÁCIA 60. A 70. ROKOV

(SLOVENSKÁ HUDOBNÁ AVANTGARDA)

• nové slohové impulzy prináša v 60. rokoch ďalšia generácia, v ktorej tvorbe sa začínajú
presadzovať prvky a techniky tzv. Novej hudby (tzv. punktualizmus, aleatorika,
tembrálna resp. sonorická hudba, elektroakustická a konkrétna hudba, hudobné
divadlo a i.) ; propagátorom najprogresívnejších avantgardných trendov bol súbor Hudba
dneška, ktorý viedol skladateľ a huslista ♫ LADISLAV KUPKOVIČ (legendárne diela
napr. Mäso kríža, Odpovede bez otázok, Rozhovor času s hmotou, Osemhran samoty, nudy a
strachu; po roku 1968 emigroval do Nemecka, dnes komponuje výlučne tonálne v duchu
klasicizmu a romantizmu); zo skladateľov tejto generácie (z ktorej mnohí už dávno zmenili
svoju poetiku) treba spomenúť predovšetkým ♫ ILJU ZELJENKU (slávne diela ako
Polymetrická hudba, Hry, Musica Slovaca, kantáty Osvienčim, Slovo, opera Bátoryčka,

15
slovenské pašie Syn človeka, filmová hudba – napr. Slnko v sieti a pod.; v súčasnosti
pravdepodobne najproduktívnejší, najúspešnejší a spoločensky najrenomovanejší
slovenský skladateľ; po avantgardných výbojoch postupný obrat k neoklasicizmu, objavná
práca s rytmom) ♫ MIROSLAVA BÁZLIKA (známy tiež ako vysokoškolský profesor
matematiky a klavirista, interpret hudby J. S. Bacha; z tvorby pozoruhodné najmä Spektrá,
opera Peter a Lucia), ♫ ROMANA BERGERA (významný teoretik, estetik a hudobný
publicista, dlhé roky v nemilosti komunistického režimu; známe diela napr. Transformácie,
Konvergencie, Memento, De profundis, Exodus), ale aj trojicu priekopníkov
elektroakustickej hudby na Slovensku ♫ Petra Kolmana (od svojej emigrácie žije a pôsobí
v Rakúsku; z tvorby o.i. pozoruhodné orchestrálne dielo Monumento per 6 000 000;),
♫ Ivana Paríka (prvky impresionizmu, námety z literatúry a výtvarného umenia, napr.
Hudba k vernisáži pre flautu sólo, Piesne o padajúcom lístí pre klavír a i.) a ♫ Jozefa
Malovca (dôležité elektroakustické diela – napr. Orthogenesis, Punctum Alfa -, známy
Kryptogram pre komorný súbor, množstvo filmovej, scénickej hudby a hudby k poézii).

• Výraznými osobnosťami slovenskej hudby – i keď menej radikálnymi stúpencami

západoeurópskej avantgardy – boli (resp. väčšinou dodnes sú) tiež ♫ IVAN HRUŠOVSKÝ
(významný pedagóg a hudobný teoretik, jeden z najdôležitejších predstaviteľov
slovenskej zborovej tvorby; hlboko duchovne a filozoficky ladené diela, napr. Hirošima,
Canti, Missa pro iuventute, Requiem na koniec tisícročia a pod.), ♫ LADISLAV BURLAS
(popredný hudobný teoretik, pedagóg a funkcionár, svojho času významný propagátor tzv.
Novej hudby a „hovorca“ svojej generácie; z diela napr. Planctus, Metamorfózy krás, Zvony,
Stretnúť človeka, Deti z nášho domu a i.), ♫ Juraj Pospíšil (popri skladateľskej aktivite tiež
vplyvný hudobný kritik a teoretik, štyri desaťročia profesor hudobnej teórie a kompozície
na konzervatóriu v Bratislave – jeho žiakmi väčšina významných predstaviteľov dnešnej
strednej a mladšej strednej skladateľskej generácie), ♫ Dušan Martinček (tvorba prevažne
klavírna a komorná, doma i v zahraničí mimoriadne úspešné Animation pre 35 sláčikových
nástrojov) či ♫ Pavol Šimai (žije a pôsobí vo Švédsku).

• Silnými a originálnymi osobnosťami tzv. druhej vlny slovenskej hudobnej avantgardy

nastupujúcej na prelome 60. / 70. rokov sú predovšetkým ♫ TADEÁŠ SALVA (nekonvenčné
nástrojové obsadenie a práca s ľudským hlasom, spájanie najarchaickejších modelov
slovenského hudobného folklóru s najavantgardnejšími kompozičnými postupmi; významné
duchovné kompozície – najmä Mša Glagolskaja -, prvá slovenská televízna opera Margita
a Besná), ♫ JOZEF SIXTA (tzv. absolútna, výlučne inštrumentálna hudba, vyhýbanie sa
mimohudobnému obsahu, prvky aleatoriky, prísna polyfónia; dôležité diela napr. Piano –
Sonata, Asynchrónia, Punctum contra punctum), ♫ JURAJ BENEŠ (vzťah k hudobným
postupom a formám renesancie a baroka, pozoruhodná vokálna a operná tvorba – napr.
piesňový cyklus Il sogno di Poppea, opery Cisárove nové šaty, Skamenený, Hostina, Hráč),
♫ JURAJ HATRÍK (dôležitá pedagogická činnosť, rozsiahle aktivity v oblasti hudobnej
výchovy; v tvorbe silná inklinácia k mimohudobným podnetom, literatúre, poézii, estetike
a filozofii; mimoriadne významná najmä tvorba pre deti – o.i. známe cykly Trpaslúšikovia
či Krajinou Šťastného princa -, rad dôležitých komorných a vokálno–inštrumentálnych
skladieb, diel pre akordeón a pod.) a ♫ VLADIMÍR BOKES (významná pedagogická
a hudobno-organizačná činnosť – o.i. spoluorganizátor medzinárodného festivalu súčasnej
hudby Melos Etos; v tvorbe silne racionálny prístup k práci s hudobným materiálom,
prvky serializmu i aleatoriky; diela predovšetkým komorné a orchestrálne, o.i. pozoruhodný
napr. „bachovský“ cyklus Prelúdii a fúg pre klavír)

16
 SLOVENSKÁ HUDOBNÁ POSTMODERNA
(SÚČASNÁ STREDNÁ A MLADŠIA SKLADATEĽSKÁ GENERÁCIA)

• Ku generácii skladateľov, ktorá sa začala presadzovať v priebehu 70. – 80. rokov,

odkláňať sa od predchádzajúcich avantgardných tendencií a hlásiť sa opäť najmä k odkazu
klasikov hudby 1. polovice 20. storočia (Janáčka, Martinů, Honeggera, Stravinského,
Bartóka, Prokofieva, Šostakoviča), k domácej tradícii resp. folklórnym zdrojom,
a postupne inklinovať k nastupujúcej tzv. novej jednoduchosti, prvkom polyštýlovej
a syntetickej hudby, minimalizmu, neoromantizmu a pod. patria napríklad ♫ Hanuš
Domanský (významný rozhlasový redaktor a organizačný pracovník; z tvorby známe najmä
klavírne Bagately, Dythyramby, Miniatúry, 20 fantázií, orchestrálna predohra Chvála zeme),
♫ Jozef Podprocký (pedagóg skladby a hudobnej teórie na konzervatóriu v Košiciach), ♫
Igor Dibák (významná pedagogická činnosť, rozsiahla komorná a orchestrálna tvorba, tvorba
pre deti a mládež), ♫ Peter Cón (predčasne zosnulý významný zborový dirigent a autor
mimoriadne závažných, umelecky hodnotných zborových kompozícií – napr. Primo vere,
Amor vincit omnia, populárny detský zbor Zabarambarimbarumburujte si s nami), ♫ Pavol
Krška (profesor konzervatória v Žiline, tvorba prevažne duchovného zamerania), ♫
Stanislav Hochel (pedagóg konzervatória v Bratislave; rozsiahla najmä sólová, komorná,
zbrová a inštruktívna tvorba), ♫ Víťazoslav Kubička (významný autor a propagátor
elektroakustickej hudby; rad sólových a komorných skladieb, filmovej a scénickej hudby,
častá inšpirácia výtvarným umením a biblickou poéziou), ♫ Iris Szeghyová (nositeľka
mnohých významných ocenení; netradičné využívanie hudobných nástrojov a ľudského hlasu,
skladby so silným duchovným a filozofickým nábojom, často inšpirované výtvarným
umením, literatúrou či archaickým folklórom; žije v zahraničí), ♫ MARTIN BURLAS
(spolutvorca a vedúca osobnosť slovenského alternatívneho rocku; inšpirácia americkou
minimal music, záujem o elektroakustickú hudbu, tvorba pre neštandardné súbory,
hudobné divadlo, hapeningy; z tvorby napr. Lamento, Zavesené žily, Záznam siedmeho dňa,
Súmrak bohov pre syntezátor, gramofón, diaprojektor, bicykel a magnetofónový pás), ♫
VLADIMÍR GODÁR (skladateľ, muzikológ, hudobný historik a estetik, v súčasnosti
pravdepodobne najvýraznejšia, najrenomovanejšia a poslucháčsky najakceptovanejšia
osobnosť svojej – tzv. strednej - skladateľskej generácie; silný vzťah k hudobnej tradícii
záľuba v technike tzv. koláže a montáže, bohaté využívanie citátov a symbolov z dejín hudby
a menia, silná emotívnosť, úsilie osloviť poslucháča; známe diela napr. Partita, Concerto
grosso, Ricercare, Barcarola, Sekvencia, Talizman, Emeleia, Via Lucis, oratórium Orbis
senzualium pictus, mimoriadne úspešná filmová hudba – Neha, Všetko čo mám rád, Krajinka,
Orbis pictus, Návrat idiota, Jurošík –, rozsiahla publikačná činnosť), ♫ PETER BREINER
(skladateľ, dirigent, aranžér, klavirista a hudobný režisér pôsobiaci v Kanade, aktívny
v oblasti vážnej , populárnej i jazzovej hudby; charakteristický zábavnou, provokatívnou až
šokujúcou polyštýlovosťou, krížením všetkých druhov a smerov „vážnej“ a „nevážnej“
hudobnej kultúry; slávne najmä jeho Beatles concerti grossi a Elvis concerti grossi, z ďalšej
tvorby napr. Suitička milému pánovi Bachovi k narodeninám, Koncert pre orchester
a orchester, pašie The Story, rad filmovej hudby – o.i. Zabudnite na Mozarta, tri muzikály,
desiatky populárnych piesní a jazzových kompozícií, stovky najrôznejších aranžmánov),
♫ Norbert Bodnár (pedagóg konzervatória v Košiciach, poetikou blízky Breinerovi;
konfrontácia najrôznejších výrazových línií, štýlových prvkov, ich zábavne rýchle radenie za
sebou; aktívny aj v oblasti populárnej hudby).

17
• mladšiu a mladšiu strednú generáciu, vyprofilovanú v priebehu 80. – 90. rokov, hlásiacu
sa predovšetkým k – aktuálne zo Západu prichádzajúcej - tzv. postmoderne („odštartovanej“
na Slovensku – napriek veľkej počiatočnej nevôli politických orgánov i konzervatívnych
umeleckých kruhov - predovšetkým spomenutou trojicou Burlas – Godár – Breiner a
zahŕňajúcej v sebe návraty k hudbe bližšej, vzdialenejšej i veľmi vzdialenej minulosti, ako
aj ku kompozičným smerom a technikám hudby prvej i druhej polovice 20. storočia,
ľudovej a etnickej hudbe z najrôznejších končín sveta, postupom jazzovej i rockovej
hudby, technike minimal music aj estetickým ideálom tzv. novej jednoduchosti resp.
nového romanticizmu) a charakteristickú i častým sklonom k duchovnosti, mystike,
religiozite, hĺbavému premýšľaniu o aktuálnych problémoch doby, reprezentujú najmä
♫ Jevgenij Iršai (skladateľ, klavirista a pedagóg ruskej národnosti, od roku 1991 pôsobiaci
v Banskej Bystrici; inklinácia k experimentom s jednotlivými hudobnými parametrami,
prepájanie rôznych techník a štýlov, prvky dramatického a divadelného prejavu; mimoriadny
jeho tvorby doma i zahraničí), ♫ Egon Krák (dôraz na duchovný rozmer hudby, inšpirácia
gotickou a renesančnou hudbou, liturgickými textami, historickou a latinskou poéziou; okrem
vlastnej tvorby početné rekonštrukcie a realizácie nahrávok starej hudby), ♫ Róbert
Gašparík (pôvodne rockový hudobník, aktívny organizátor umeleckých podujatí
a nekonvenčných, multimediálnych projektov, vedúci komorného súboru Societa Rigata;
vyhýbanie sa tradičným formám, druhom a žánrom, hľadanie nových zvukových možností
a kombinácií, krehká lyrika, sklon k hravosti, experimentálne zapájanie rôznych nehudobných
„nástrojov“ – detské hrkálky, pingpongové loptičky a pod.), ♫ PETER ZAGAR
(renomovaný skladateľ, klavirista, hudobný režisér, prekladateľ a publicista, člen súboru
Požoň sentimental, znovuoživujúceho resp. recyklujúceho „pokleslé“ kaviarenské hudobné
produkcie starej Bratislavy, jedna z najvýraznejších a najrešpektovanejších osobností
svojej generácie – rad významných domácich i zahraničných ocenení, spolupráca s mnohými
domácimi i zahraničnými súbormi, divadelnými cenami, združeniami súčasnej hudby
a súčasného tanca; pre tvorbu charakteristická úcta k tradičným duchovným, kultúrnym
a kresťanským hodnotám, zvláštny „lyrický“ smútok, sentiment, inklinácia k tzv. novej
jednoduchosti), ♫ PETER MARTINČEK (syn Dušana Martinčeka, pedagóg bratislavského
konzervatória; inklinácia k tzv. novej jednoduchosti, novému romanticizmu, minimal music,
inšpirácia jazzom, rockovou a populárnou hudbou, snaha o zvukový hedonizmus, priazeň
poslucháča; známa najmä Missa Danubia, Ave Maria pre spev a klavír, či doma i v zahraničí
mimoriadne úspešné oratórium Memento), a ♫ MIRKO KRAJČÍ (skladateľ, dirigent,
hudobný režisér, dramaturg a zbormajster; tvorba so silným duchovným nábojom a hlbokým
humánnym posolstvom, inšpirovaná najmä gregoriánskym chorálom a tradíciou európskej
liturgickej hudby; napriek mladému veku nositeľ vyše desiatky prestížnych ocenení
z domácich i zahraničných skladateľských súťaží; mimoriadne úspešná najmä jeho Sinfonia
da Requiem pre gregoriánsku schólu a orchester, obľúbený tiež rad skladieb pre detský zbor)

• K výrazným predstaviteľom tzv. postmodernej avantgardy 80. a 90. rokov patria najmä
♫ DANIEL MATEJ (významný hudobný organizátor, zakladateľ súboru VENI a festivalu
Večery novej hudby orientovaného na súčasnú „alternatívnu“ produkciu v oblasti vážnej
hudby; najradikálnejší predstaviteľ domácej postmodernej avantgardy - absolútne
odmietanie akejkoľvek jednoznačnej tradície, „zabehnutých“, „overených“ kompozičných
prostriedkov, sklon k improvizácii, prvkom hudobného divadla, začleňovanie prevzatých
hudobných citátov do nových, netradičných, absurdných, zábavných až šokujúcich
kontextov), ♫ Ľubomír Burgr (herec, textár, skladateľ, huslista, spevák, čelná osobnosť
bratislavského alternatívneho divadelného súboru STOKA, člen súboru Požoň sentimental
a undergroundovej rockovej skupiny Ali Ibn Rachid; odstup o módnych trendov, svojrázna
polemika s nimi; tvorba prevažne len pre zoskupenia v ktorých účinkuje), ♫ Miloš Betko

18
(skladateľ, hudobný režisér a producent; koncepcie blízke tzv. hudobnému divadlu až
happeningu – zmes hudby, javiskovej akcie, náhodných udalostí a skrytých i zjavných
vzťahov medzi aktérmi; netradičné až šokujúce nástrojové obsadenia) a ♫ MAREK
PIAČEK (skladateľ, flautista, významný hudobný dramaturg a organizátor mnohých podujatí
venovaných tzv. Novej hudbe, člen súborov VENI, Požoň sentimental, úzka spolupráca
s umelcami z oblasti divadelného, tanečného a výtvarného umenia a pod., spolu s D.
Matejom najvýraznejšia osobnosť súčasnej slovenskej hudobnej avantgardy; ako
skladateľ charakteristický svojimi multimediálnymi projektmi, prepájajúcimi hudbu
s prvkami naivného hudobného divadla; obľuba techniky koláže, časté citáty, odkazy na sféry
„nevážnej“ hudobnej a kultúrnej produkcie, práca s banálnymi postupmi, zámerná triviálnosť,
fascinácia gýčom, sklon k hravosti, veľký zmysel pre intelektuálne ladený, suchý až absurdný
humor).

• V oblasti alternatívneho, experimentálneho a nekonvenčného „hudobného“ umenia na

seba na prelome 80. / 90. rokov svojimi pozoruhodnými projektmi upozorňujú aj ♫ Milan
Adamčiak (muzikológ, performer, výtvarník a literát, tvorca tzv. akustických objektov,
inštalácií a nekonvenčných hudobných nástrojov, zakladateľ Spoločnosti pre nekonvenčnú
hudbu, súboru Transmusic comp., iniciátor Festivalu intermediálnej hudby; diela mimo
tradičný notový zápis, založené na aleatorike a improvizácii, grafická hudba, experimenty
s magnetofónmi, gramofónmi a inými elektronickými aparátmi, konštrukcia vlastného
inštrumentára, experimenty na poli výtvarného umenia, poézie, prelínanie prvkov viacerých
druhov umenia) či ♫ Peter Machajdík (skladateľ – autodidakt; spolupráca s Adamčiakovym
súborom Transmusic comp., performance, improvizácia, netradičná hra na lasických
nástrojoch, hra na vymyslených a originálne vytvorených zvukových zdrojoch a pod.; od roku
1992 žije v Berlíne).

• Takmer výlučne len tzv. elektroakustickej hudbe sa – s mimoriadnym domácim

i svetovým ohlasom – venujú ♫ JURAJ ĎURIŠ (technický pracovník, zvukový majster a
dramaturg Experimentálneho štúdia Sro, umelecký spolurealizátor viacerých
elektroakustických diel iných slovenských skladateľov; jeho vlastná tvorba s úspechom prijatá
na popredných európskych súťažiach elektroakustickej hudby), ♫ Alexander Mihalič
(nositeľ niekoľkých medzinárodných ocenení, žije v Paríži, venuje sa pedagogickej
a vedeckej činnosti – prednášky o informatike a hudbe, nových technológiach, počítačových
programoch v kompozícii, zbližovaní sveta fyziky a sveta hudby a pod.) a ♫ Róbert Rudolf
(žije takisto v Paríži a venuje sa takisto prevažne kompozícii elektroakustickej hudby, za
ktorú obdržal viacero medzinárodných ocenení).

• Spomedzi najmladšej skladateľskej generácie, nastupujúcej na slovenskú hudobnú scénu

v 2. polovici 90. rokov významnejšie umelecké úspechy zatiaľ dosiahli a v domácom
i zahraničnom kontexte sa čoraz výraznejšie presadzujú najmä ♫ Anton Steinecker, ♫ Peter
Guľas, ♫ Peter Groll, predčasne zosnulý ♫ Marek Brezovský, ♫ Petra Bachratá,
♫ Ľubica Salomon – Čekovská, ♫ Rudolf Pepucha, ♫ Boško Milakovič, ♫ Rastislav
Dubovský, ♫ Marián Lejava, ♫ Juraj Valčuha, ♫ Lucia Papanetzová, ♫ Ľuboš Bernáth
či ♫ Tomáš Rojček. Prevažná väčšina z nich sa hlási k prejavom tzv. postmoderny, nelákajú
ich však žiadne provokatívne experimenty, happeningy a sústavný „boj proti konvencii“ –
nechápu a nevidia ich zmysel; odpoveď na problémy modernej doby hľadajú skôr v
„poctivej“ práci, klasickom type komponovania, svoju energiu sústreďujú na poznávanie
a rešpektovanie overených hodnôt, hudobnú tradíciu, „remeselnú“ stránku umeleckej tvorby,
bez zvládnutia ktorej (podľa ich názoru) nemôže byť dostatočne účinná žiadna tvorivá
výpoveď...

19
 ĎALŠIE DÔLEŽITÉ SKLADATEĽSKÉ OSOBNOSTI
V SLOVENSKEJ HUDBE 20. STOROČIA

• V slovenskej hudbe 20. storočia existuje okrem spomenutých autorov celá plejáda ďalších
tvorcov, ktorých však väčšinou nemožno jednoznačne zaradiť ku žiadnej vyššieuvedenej
štýlovej či generačnej vlne. Z časti ide o skladateľov, ktorí sa komponovaniu venovali
pomerne okrajovo a vynikli (resp. pozoruhodnejšie výsledky dosiahli) skôr v inej oblasti
domáceho hudobného, kultúrneho či spoločenského života (napr. ako vynikajúci dirigenti,
interpreti, hudobní pedagógovia, organizátori, funkcionári, redaktori, vydavateľskí pracovníci,
hudobní režiséri a pod.), z časti o autorov, ktorí na seba ako vyhranenejšie skladateľské
zjavy upozornili až v neskoršom, zrelšom veku, ale tiež o umelcov, ktorí svoje tvorivé
aktivity sústredili zvyčajne iba na určitý, špecifický hudobný žáner (zborové diela,
úpravy folklóru, scénickú a filmovú hudbu, inštruktívne skladby, duchovné diela a pod.), resp.
predstavujú celkom originálne, štýlovo a generačne nezaraditeľné osobnosti s vlastnou,
plne autonómnou hudobnou rečou, poetikou i filozofiou, nezávislé od akýchkoľvek
kompozičných či dobovo aktuálnych prúdov, smerov a tendencií.

• K takýmto zjavom slovenskej hudby patria najmä ♫ Štefan Németh – Šamorínsky

(organista Dómu sv. Martina, významný pedagóg organovej a klavírnej hry), ♫ Michal Vilec
(významný pedagóg a hudobný organizátor, pôsobenie v Prešove, Košiciach a vo funkcii
riaditeľa bratislavského konzervatória), ♫ Ľudovít Rajter (dirigent medzinárodného
významu, spoluzakladateľ a prvý dirigent Slovenskej filharmónie), ♫ Rudolf Macudzinski
(popredný klavírny umelec a pedagóg, spolu s manželkou Sylviou člen legendárneho
klavírneho dua), ♫ Jozef Grešák (mimoriadne originálna tvorivá osobnosť, pôvodne
korepetítor, učiteľ hudobnej a výtvarnej výchovy, dlhé roky zaznávaný, plne umelecky
a spoločensky akceptovaný až v 70. rokoch; originálna hudobná reč, osobitý notový zápis
i celkové hudobné koncepcie; pozoruhodné opery Neprebudený, Zuzanka Hraškovie,
S Rozárkou, orchestrálne Améby a i.) ♫ Bartolomej Urbanec (dirigent, autor niekoľkých
pozoruhodných javiskových diel a úspešných piesňových cyklov) ♫ Oto Ferenczy
(významný dlhoročný pedagóg VŠMU, docent a profesor hudobnej teórie, estetiky
a psychológie, propagátor tvorby klasikov hudby 20. storočia – v 50. rokoch kvôli tomu ostro
kritizovaný a prenasledovaný), ♫ Gerhard Auer (dlhoročný dirigent opery a baletu SND,
tvorca niekoľkých zaujímavých - predovšetkým vokálnych a javiskových - diel), ♫ Ján
Zimmer (skladateľ a klavirista v slobodnom povolaní; veľmi rozsiahla tvorba, prevažne
klavírna a orchestrálna; v 50. rokoch pre svoje zásady, ľudské i umelecké názory politicky
a spoločensky prenasledovaný) ♫ Milan Novák (významný dirigent, hudobný funkcionár
a organizátor, dlhoročný umelecký vedúci a autor kmeňového repertoáru Vojenského
umeleckého súboru; tvorba obrovského rozsahu i vysokej umeleckej kvality, v mnohom však
politicky poplatná svojej dobe i prostrediu pre ktoré vznikala; veľké množstvo komorných,
vokálnych, inštruktívnych a zborových skladieb, scénickej a filmovej hudby, mimoriadne
úspešná muzikálová komédia Opera mafioso), ♫ Pavol Bagin (dirigent, významný hudobný
funkcionár a organizátor, výraznejšie skladateľsky činný až od 70. rokov; okrem pôvodných
diel i pomerne rozsiahly rad úprav folklóru, najmä pre spev so sprievodom orchestra
ľudových nástrojov), ♫ Jozef Gahér (klavirista a pedagóg na Katedre hudobnej výchovy PF
UK v Bratislave; držiteľ mnohých významných ocenení v medzinárodných skladateľských
súťažiach; ťažiskom tvorby najmä vokálne, voklno – inštrumentálne, javiskové a operné diela,
početná aj sólová a komorná tvorba), ♫ Ivan Konečný (pedagóg na PF v Trnave a Nitre),
♫ Milan Dubovský (skladateľ a klavirista, korepetítor množstva významných operných,
operetných a muzikálových spevákov, mimoriadne plodný predovšetkým ako autor filmovej a

20
scénickej hudby pre potreby divadla, rozhlasu a televízie, dve úspešné detské opery uvádzané
na scéne SND – Veľká doktorská rozprávka a Tajomný kľúč), ♫ Ján Melkovič (herec
a „dvorný skladateľ“ piesní a scénickej hudby k hrám RND, autor viacerých tanečných piesní
a niekoľkých obľúbených inštruktívnych skladieb – najmä pre flautu) ♫ Ivan Valenta
(pedagóg a vydavateľský pracovník, editor množstva cirkevných – v minulosti často
ilegálnych – spevníkov, publicista v oblasti hymnológie; tvorba prakticky výlučne duchovná
a inštruktívna, rad transkripcií a úprav staršej domácej i svetovej hudby), ♫ Igor Bázlik
(skladateľ, klavirista, aranžér, hudobný režisér, umelec v slobodnom povolaní; popri rade
skladieb z oblasti vážnej hudby tiež mimoriadne plodný autor scénickej hudby pre potreby
divdla, rozhlasu, filmu a televízie, úprav slovenského folklóru, no najmä – v 70. rokoch –
veľmi úspešný skladateľ populárnej hudby, tanečných piesní a – predovšetkým v spolupráci
s M. Lasicom a J. Satinským - prvých slovenských muzikálových komédií Husári,
Dobrodružstvo pri obžinkoch, Plné vrecká peňazí, Veselica; známym dielom tiež úspešný
detský muzikál Polepetko), ♫ František Poul (skladateľ, pedagóg a renomovaný hudobný
režisér), ♫ Pavol Malovec (syn Jozefa Malovca, učiteľ hry na gitare, redaktor a poblicista;
tvorba pomerne skromného rozsahu, prevažne duchovná a inštruktívna) či ♫ Ivan Burlas
(syn Ladislava Burlasa, brat Martina Burlasa, renomovaný hudobný režisér; rozsahom
neveľká tvorba ovplyvnená najmä americkou minimal music).

• Početný rad (prevažne inštruktívnych a prednesových skladieb) popri svojich mimoriadne

významných pedagogických aktivitách na pôde základného a stredného hudobného školstva
vytvorili aj ♫ Július Kowalski (uznávaný dirigent, pedagóg, hudobný organizátor
a funkcionár viacerých riadiacich orgánov slovenskej hudobnej kultúry a hudobného školstva;
dlhoročný riaditeľ bratislavskej ZUŠ Obrancov mieru zakladateľ a dirigent jej legendárneho
žiackeho orchestra – prvého svojho druhu u nás), ♫ Miloslav Kořínek (dlhoročný zástupca
riaditeľa, vyučujúci hudobnej teórie a kompozície na konzervatóriu v Bratislave, autor a
spoluautor viacerých mimoriadne kvalitných a závažných hudobno-teoretických učebníc resp.
skrípt – o.i. Tonálna harmónia, v spolupráci s Pavlom Zikom) a ♫ Juraj Tandler (dlhoročný
učiteľ a dirigent detského orchestra na bratislavskej ZUŠ Exnárová, významný pedagóg
kompozície, sluchovej analýzy a hudobno-teoretických predmetov na konzervatóru
v Bratislave).

• V oblasti štylizácie folklóru vynikli najmä ♫ Zdenko Mikula (hudobný organizátor,

najmä v oblasti zborového spevu; ťažiskom tvorby zborové a vokálno – inštrumentálne
úpravy slovenského folklóru; slávne najmä Lúčne hry), ♫ Tibor Andrašovan (okrem
orchestrálnych úprav slovenských ľudových tancov či kompozícii pre potreby SĽUK-u
a Lúčnice tiež autor veľkého množstva scénickej a filmovej hudby - o.i. napr. Jánošík I.-II.,
Sebechlebskí hudci a pod. - i viacerých pozoruhodných javiskových diel) ♫ Alfréd
Zemanovský (zanietený propagátor zborového spevu, kritik, publicista, organizátor
zborových podujatí, festivalov, prehliadok, súťaží, člen ich porôt; popri vlastnej – takmer
výlučne zborovej – tvorbe početné úpravy slovenského folklóru pre zbory resp. pre spev
s orchestrom ľudových nástrojov; slávne najmä Trávnice či Lúčne spevy) a ♫ Svetozár
Stračina (jedna z vedúcich osobností folklórneho hnutia na Slovensku, renomovaný
upravovateľ domáceho folklóru – spolupráca s najvýznamnejšími slovenskými choreografmi,
vyše 160 kompozícií pre potreby SĽUK-u, Lúčnice, OĽUN-u, Slovenského rozhlasu a pod.;
mimoriadne plodný a úspešný tiež v oblasti scénickej a filmovej hudby – spolupráca
s najväčšími domácimi režiséri, charakteristickým rukopisom sa vyznačujúca hudba k cca 150
filmom, vrátane napr. takých titulov „zlatého fondu“ slovenskej kinematografie, akými sú
napr. Rysavá Jalovica, Sváko Ragan, Pacho, hybský zbojník, Na baňu klopajú či Alžbetin
dvor).

21
22